rod Isoperla BANKS 1906

• Isoperla buresi RAUŠER, 1962
• Isoperla difformis (KLAPÁLEK, 1909)
• Isoperla grammatica (PODA, 1761)
• Isoperla obscura (ZETTERSTEDT, 1840)
• Isoperla oxylepis (DESPAX, 1936)
• Isoperla pawlowski WOJTAS, 1961
• Isoperla rivulorum (PICTET, 1841)
• Isoperla sudetica (KOLENATI, 1859)
• Isoperla tripartita ILLIES, 1954

Celý rod je dobre rozdistribuovaný v rámci celého Slovenska. Zastupuje ho 9 druhov s bohatou ekologickou variabilitou a rozšírením. Dva druhy sa vyskytujú len v ekoregióne karpatikum (Isoperla buresi a Isoperla rivulorum) a dva sú viazané výhradne na panonikum (Isoperla pawlowski a Isoperla tripartita).

Ide o stredne veľké druhy pošvatiek. Habituálne sfarbenie prevláda žltozelená. Na hlave u väčšiny druhov je tmavá škvrna v podobe nazad otvorenej podkovy, ktorá spája ocelly. Základné sfarbenie hlavy je zelenkasté s rôzne rozsiahlými tmavšími kresbami. Pronotum je so svetlejším pozdĺžnym pásom uprostred.Krídla sú niekedy hyalinné, niekedy so žltozeleným, šedivým alebo dymovým nádychom. Sieťovanie v apikálnej časti chýba. Rd je len s jednou alebo dvoma vetvami. Análne partie zadného krídla sú dobre vyvinuté. Zadoček je na vrchu často tmavo sfarbený, zo spodu zas svetlejší. U samcov je 8. sternit charakteristický utváraný na zadnom okraji.. Zadný okraj j lukovito vyklenutý smerom k hlavovému koncu, v strede je dozadu obrátený výbežok zaokrúhleného , široko štvorhranného, slzovitého alebo polokruhovitého tvaru. Subanálne chlopne samcov sú dlhá a hruškovité. U samíc zas kratšie a zaokrúhlené. Cerky sú dlhé mnohočlánkované. U samíc tvorí 8. sternit širokú subgenitálnu platničku rozmanitého tvaru (Winkler, 1957).

Larvy sú pretiahle, mierne sploštené, strakatého vzhladu, ktorý im dodávajú mnohé svetlé škvrny rozmiestnene po celom tele. Krídelné pošvy sú ploché a odstáte. Hlava je zpravidla za M-líniou tmavšia než pred ňou. Kresba hlavy slúži ako dôležitý determinačný znak. K najdôležitejším určovacím znakom slúžia maxilly, ktorých lacíniumsú zakončené dvoma silnými zubmi (apikálny a subapikálny). Vnútorný okraj je vyzbrojený  rôznym počtom tuhých marginálnych tŕňov, ktoré smerom k báze lacínia prechádzajú do mäkkých ohybnýh štetín. Počet tychto tŕňov ako aj ochlpenie galey má identifikačnú hodnotu. Paraprokty sú ostré, len s jemnými chĺpkami (Winkler, 1957, Krno, 2013).

Veľmi často sú vzájomne zamieňané medzi sebou bohato rozšírené druhy I. sudetica, I. oxylepis a I. grammatica. Každý z týchto druhov však v postupných gradientoch obsadzuje iné biotopy, ktoré sa v koncových bodoch môžu prekrývať.  Ak postupujeme v smere riečneho kontinua, tak najvyššie položené habitaty osídľuje I. sudetica, dominantný predovšetkým v horských epiritrálových častiach tokov 1. – 3. rádu. Nižšie do podhorských oblastí nastupuje I. oxylepis preferujúci metaritrálové úseky v tokoch 3. – 5. rádu. A na koniec tu máme pahorkatinné toky 4. – 6. rádu s hyporitrálovými úsekmi, ktoré preferuje I. grammatica.

Autekologické charakteristiky druhov rodu Isoperla:

Preferencia nadmorskej výšky:

Preferencia longitudinálnych zón:

Preferencia rádu toku:

Preferencia geologického podložia:

Preferencia veľkosti povodia:

Refereces:

KRNO, I. 2013. determinačný kľúč pre hydrobiológov, časť II., Pošvatky (Plecoptera). Bratislava, VUVH, Bratislava.
WINKLER, O. 1957. Plecoptera Slovenska. Biologické práce SAV, Bratislava, 3: 1-95.

Citing:

ŽIAK, M. 2016. Isoperla. In Plecoptera Slovaca. https://www.plecopteraslovaca.eu/perlodidae/isoperla/Accessed on current date.